Únor 2011

Zrodenie hviezdy

19. února 2011 v 10:56 Jednorázovky


V ráno sa Melinda zobudila zavčasu. Melinda Florian bola fotografka. Aby sme to spresnili, bola dosť neznámou fotografkou. Podišla k oknu a pozrela von. Bolo nádherné počasie. Slnko svietilo, tráva šušťala v jemnom vetre. Stromy akoby sa svojim šušťaním medzi sebou rozprávali. Toto jej dodala lepšiu náladu do ďalšieho neprebádaného dňa. Obliekla si krásne hodvábne šaty modrastej farby a s volánikmi. Ryšavé vlasy si upravila do copu na temene hlavy. Znovu sa pozrela von oknom.
"Čo keby som dnes spravila nejaké fotky? Možno tieto sa mi vydaria." Uvažovala nahlas. Keby ju nejaký človek videl, pomyslel by si že sa zbláznila. Nik s ňou totiž doma nebýval. Ľudia ju považovali za čudáka. Fotografka bolo povolanie ktoré niektorí ľudia neuznávali. Možno by sa k tomu remeslu inak chovali keby sa niektorými fotka aj preslávi. Ale žiaľ to tak nebolo. Melinda si s toho ale nič nerobila. Skoro každý deň bola niekde vonku a robila nové fotografie. Dúfala že aspoň jedna z nich ju preslávi. Ale zatiaľ sa tak nestalo. A tak sa rozhodla aj dnes. Zišla dole do haly, kde si obula čižmy.
"Keď ma ľudia uvidia pomyslia si že som blázon." Nahlas uvažovala. A jej predtucha sa aj splnila. Keď vyšla von a uvidel ju jej sused, len sa buchol po čele a radšej sa vrátil späť do domu. A podobné reakcie boli od ostatných susedou. Melinda si s toho nič nerobila. Keď bola pri veľkom dube ktorý stál na námestí, spomenula si že si zabudla fotoaparát. Rýchlo sa vrátila domov. Otvorila dvere a zobrala si stojan aj s fotoaparátom.
Kým sa nedostala na opustenú cestu, musela znášať odcudzujúce pohľady ľudí. Nerobila si s toho však nič. Bola na to zvyknutá. Vždy keď sa na ňu niekto takto pozrel tak si pomyslela: Som zvedavá či sa na mňa budú pozerať takto aj keď sa nejakou fotografiou preslávim. Toto bola jej jediná útecha a dodávala jej odvahu. Po opustenej ceste kráčala asi desať minút kým sa nedostala k rázcestiu. Dve cesty ktoré viedli doprava, veľmi dobre poznala, pretože tade chodila skoro každý deň. No tú tretiu ktorá viedla doľava až tak dobre nepoznala. Po tej ceste šla naposledy keď mala šesť rokov. A to bolo už naozaj dávno. Rozhodla sa že pôjde cestou doľava. A ako sa neskôr ukázalo rozhodla sa správne. Po tejto ceste kráčala asi pätnásť minút kým sa neocitla na veľkom kopci. Okolo nej bolo niekoľko ďalších kopcov. Vlastne to boli vrchy než kopce. Sem tam sa tam ocitla aj nejaká tá tráva, ináč do bol samí prach a hlina Pozrela sa pod seba a uvidela nádherné jazierko. Malo krásnu modrastú, priehľadnú farbu. Trblietalo sa od slnka.
"Tak toto bude nádherná fotka." Povedala si sama pre seba. Postavila fotoaparát na dobré miesto a odfotila toto čarovné miesto. A takto vznikla fotka ktorá Melinda Florian preslávila. Ľudia v jej okolí ju začali uznávať a mali ju radšej ako kedysi. No slávu si dlho neužila. Pár dní po tom čo spravila túto fotku záhadne zmizla a už o nej nikto nikdy nepočul